Farnosť Chorvátsky Grob

Pozývame Vás na letný rodinný tábor farnosti ChG - Čierna Voda 2016.

 

Oznamy na týždeň od 23.5.2016 a poriadok svätých omší si môžete pozrieť tu.

 

Boh, ktorý volá človeka

          Och, keby som len mohol vystúpiť až tam na vrchol Mont Everestu…“ zavzdychal unavený horolezec. „Aký by som bol šťastný, keby ma zvolili za guvernéra“ a v duchu si už premietal šťastlivý obraz svojej kariéry. „Keby som si ho mohla vziať za manžela, keby ma chcel – to by som bola šťastná“ – myslí si dievča pri pohľade na urasteného, zdatného mládenca... A ešte všelijaké túžby majú ľudia a všetky sa zbiehajú do jednej – byť šťastný, byť šťastná... Táto túžba po šťastí, po pravde, po istote, po naplnení láskou je vpísaná do srdca každého človeka. Toto človek celý život hľadá, po tomto túži a pritom si ani neuvedomuje, že stelesnenie tohto všetkého je BOH... Človek má radosť, keď dosiahne kúsok šťastia, keď pocíti kúsok lásky a zasa je veľmi sklamaný, keď mu šťastie mizne spred očí, keď sa mu rúcajú vidiny a predstavy a vtedy keď miesto lásky pocíti chlad, pohŕdanie, výsmech či hnev a nenávisť... To čo nás priťahuje, nejaký lúč Božej lásky, Božej krásy, Božej dobroty a pravdy... Možno si to človek nechce priznať a bude hovoriť: „Veď ja hľadám krásu hôr, mne sa páči krása a príťažlivosť ženy, túžim po tom, aby ma mali radi; chcem dosiahnuť úspech, chcem čosi znamenať a mať... a čo má s tým Boh?“

          Boh má s tým to, že to čo vlastne človek chce je to, čo On rozdáva priehrštím svojich dlaní... Veď kto stvoril krásu hôr, kto dal žene pôvab a krásu, mužovi príťažlivosť? Kto vložil do srdca človeka túžbu po láske, túžbu po naplnení života, po dokonalosti? Či to nebol Boh? A preto aj katechizmus hovorí: „Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá.“ Áno, ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou.

          Lenže čo je zaujímavé a paradoxné: človek môže odmietnuť toto dôverné a životné spojenie s Bohom, teda môže popierať v sebe túto príťažlivosť k Bohu. Môže sa voči nemu aj vzoprieť, môže naňho zabudnúť, môže oňho nedbať, ba výslovne ho odmietnuť. Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin: zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka – hriešnika, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním.

          Áno, žalúdok sa napĺňa chlebom, duša svojimi uskutočnenými túžbami. Nasýtenie vyvoláva v nás v obidvoch prípadoch spokojnosť a radosť. Nakoľko však duša prevyšuje telo, nakoľko hodnotnejšiu radosť vyvoláva v nás jej nasýtenie. Hovorí sa, že človek je taký veľký, ako jeho túžby... A po čom túžim ja? Nie je môj chlad a nezáujem o Boha a Božie dary zapríčinený práve nízkymi túžbami? Neuspokojujem sa iba chlebom a hmotou? Alebo nie je môj chlad a nezáujem o Boha, ba i moja nevďačnosť zapríčinená mojou krátkozrakosťou, že sa neviem zadívať do diaľky, že neviem vidieť za tými krásnymi a dobrými vecami dobrotivú Božiu tvár alebo či tento môj nedobrý stav nie je zapríčinený niečím z toho, čo bolo pred chvíľou vymenované? V každom prípade však vedz, že hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal a tak žil a našiel šťastie. Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie, jeho dobrú vôľu, úprimné srdce, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha.

          Boh ma volá, Boh ma svojou láskou, pravdou i dobrom priťahuje... Nechám sa k nemu priviesť alebo budem tvrdiť, že to nie je tak...?