FARNÍKY a iné dokumenty na stiahnutie

Chceš požívať šťastie...?

Ešte mesiac, dva a potom sa sem presťahujeme“ – tak hovorí unavený muž svojej žene po dňoch, mesiacoch ba i po roku námahy, lopoty a mozoľov na stavbe nového domu. „Vyhral som konkurz na lepšie miesto a tak sa konečne polepší naša finančná i životná situácia.“ „Tento rok bude dobrá úroda, len aby neprišiel ľadovec, alebo sucho...“ „Vieš, tak rada by som si oddýchla. Každodenné starosti a choroby detí ma vyčerpali...“

Takéto a podobné vety a príbehy môžeme počuť, keď sa doma spolu rozprávame, keď sa stretáme s priateľmi, s klientami, či kolegami... Všetky tieto životné námahy a úsilia majú len jeden cieľ... Či sa človek naháňa za peniazmi, stavia dom, chodí do školy, alebo sa venuje rodine..., chce len jedno. Chce byť aspoň chvíľu šťastný. Chce si aspoň na chvíľu, alebo len trošku uchmatnúť zo šťastia, ktoré naplní jeho srdce blahom. Áno, človek túži po tom jednom – chce byť šťastný čo znamená: chce pociťovať a prežívať vo svojom srdci vedomie i pocit spokojnosti, naplnenia, chce mať radosť, pokoj, istotu, i bezpečie... A pritom chce cítiť a prežívať lásku a toto všetko chce nie iba na chvíľku alebo občas, ale čím dlhšie, stále a natrvalo...

Preto sa lopotí a namáha, preto stavia domy, obrába polia, vinice a záhrady. Preto v ťažkostiach získava peniaze, alebo v bolestiach rodí deti – pre chvíľu a kúsok šťastia, ktoré si takto zadováži pre seba, alebo pre iných...

Boh dal človeku svaly, silu a dal mu i rozum a vôľu, aby si toto šťastie denno denne vedel a mohol zadovážiť... Ale nedal mu ho v plnej miere. Povedal mu i to, že to čo si takto sám získa a zadováži, ani zďaleka sa nevyrovná tomu, čo mu On - Boh môže dať. Šťastie, radosť, pokoj, pocit istoty a bezpečia sú hodnoty, ktoré v menšej či väčšej miere si ľudia vedia zabezpečiť... Ale je to všetko príliš krehké a neisté... Koľkokrát si už človek myslel, že dosahuje vrchol šťastia, že konečne je tu to po čom túžil: tá chvíľa, osoba či vec... spoliehal sa na to, že už to bude tu a zrazu... je z toho nič. Prišiel vrah, či zlodej alebo oboje v jednom... Prišla choroba, zlé počasie, či živelná pohroma... Alebo prišiel svár, hnev a napätie, ktoré zničili všetku radosť a šťastie...

Veru, človek túži neustále po šťastí, a stále si myslí, že ho tu môže dosiahnuť svojou prácou, námahou, svojimi rukami, či umom, alebo že mu ho dá svet, či osoba. Ale aký je sklamaný, keď to šťastie pred ním utečie, keď sa mu skryje, alebo keď zmizne – stratí sa, či vyprchá...

Mať za horúceho leta fľašu minerálky je niečo, ale vlastniť prameň to je viac. Mať trochu a chvíľu šťastia, je zaiste niečo, ale vlastniť zdroj a prameň všetkého šťastia, radosti a pokoja je oveľa viac.

V tomto duchu ľahšie pochopíme to, čo nám hovorí náš Pán: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho od a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi...“ Boh je Otec, Kráľ a Pán všetkého a byť jeho dieťaťom znamená mať všetko. Byť kráľovým synom znamená byť pri prameni a zdroji všetkého... Byť kráľovým synom znamená požívať kráľovské dobrá a výsady, užívať kráľovské majetky a peniaze.  Či ten, ktorý stvoril svet by nevedel po čom ľudské srdce túži, že by ten, kto vyzdvihol strmé končiare, urobil koryto pre rieky a moriam určil hranice, žeby ten kto volá k životu a bytiu – nemohol človeka urobiť šťastným a spokojným...?

Boh je všemohúci Pán pánov a Kráľ kráľov, a zároveň je aj mojím otcom. Aká je to veľká radosť, aké veľké šťastie. Jediné čo chce je, aby sme mu uverili a mali ho radi celým srdcom. Chce od nás synovskú oddanosť a chce od nás synovskú lásku. Chce aby sme sa v prvom rade spoliehali na neho, na jeho lásku i dobrotu, aby sme čerpali od neho, z jeho ruky to dobro i šťastie po ktorom túžime. Zaiste máme svedomito a zodpovedne konať svoju prácu a poslanie ale pritom si uvedomovať, že to čo získame a zarobíme je len kúsok, trošku z toho, čo nám Boh môže dať. Preto aj na inom mieste sa hovorí: „Hľadajte v prvom rade Božie kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá.“ Alebo nám to povie Sv. Augustín, ktorý na zemi dosiahol to, čo mnohí nazývajú šťastie a bol stále nespokojný, pokiaľ nenašiel toho, ktorý je zdrojom a darcom trvalého a istého šťastia a pokoja:„Nespokojné je naše srdce pokiaľ nespočinie v Bohu.“  

Albino Luciani:  VZORY

Lucianimu (Ján Pavol I.)ako učiteľovi a vicerektorovi v seminári veľmi záležalo na kňazských povolaniach. Vždy sa znova  a  znova zaoberal touto témou. Napríklad aj v jednom príspevku pre seminársky časopis do čísla na apríl/máj roku 1941. Ako model mu tento krát slúžil sociálne angažovaný bývalý biskup z Frankfurtu nad Mohanom, Wilhelm Ketteler.

Bol to mladý nemecký právnik. Pochádzal z vysokej šľachtickej rodiny, bol vzdelaný a skvelý rečník. Predovšetkým ale: zapálený a bojachtivý - z rodinnej tradície, z prudkej povahy a z potreby byť na úžitok. Na rôznych univerzitách, v Göttingene, Berlíne, Mníchove a v Heidelbergu bol idolom svojich hlučných kamarátov, dušou všetkých študentských treníc a postrachom pre tých, u ktorých býval v podnájme. Keby len... dokonca šiel do duelu riskujúc, že príde o život!

Keďže bol rovnako pripravený preplávať rieku, keď mu stála v ceste, aj prehrýzť sa cez knihy, keď to bolo potrebné na skúšku, študoval s veľkým nasadením a vynikajúcimi úspechmi.

Mal pred sebou veľkolepú budúcnosť: Stačilo mu vydať sa na úradnícku dráhu - a jedného dňa by sa stal viceprefektom nejakého mesta vo Vestfálsku alebo v Prusku. A podľa všetkého nebol by zostal iba pritom.

Ľudia sa čudovali, a nie neprávom, ako sa zistilo, že prerušil svoju dráhu a vláde podal výpoveď. Čo? Zničil svoju kariéru? On však iba odpovedal, že mal toho dosť, a utiahol sa v Bavorsku, v Mníchove.

Tu hľadal oblasť, v ktorej túžil pôsobiť. Akú? Čo hľadal? Ani on sám to nevedel. Cítil v sebe mocnú energiu a chcel ju využiť pre niečo veľké a sväté. V hĺbke svojho vnútra si prial, aby za ním prišiel niekto, kto by ho potreboval... A bol vypočutý.

Jedného večera mal víziu jednoduchej rehoľnej sestry, ktorá bola ponorená do modlitby. Keďže nebol vizionárom, snažil sa presvedčiť o tom, že tu šlo o halucináciu, a chcel víziu zahnať. Ale neustále videl pred sebou celkom zreteľne sestru, ktorá .sa modlí.

Ale za koho sa modlila? Nevedel to.

Medzitým vízia zmizla, avšak jeho hneď napadla myšlienka. Čo keby som sa stal kňazom?

Ešte nikdy ho to nenapadlo! Teraz sa však čudoval, že už dlhšie nad tým nerozmýšľal. Zdalo sa mu to ako najsamozrejmejšia vec na svete, informoval sa - a potom sa rozhodol.

Vstúpil do kňazského seminára a o štyri roky neskôr bol v Műnsteri vysvätený. Najprv bol kaplánom, potom farárom, potom biskupom, veľký Ketteler z Frankfurtu, apoštol robotníkov, veľký bojovník, ktorý pomáhal pri znovuvybudovaní katolíckeho Nemecka!

A tajomstvo modliacej sa sestry? To pochopil až v posledných rokoch svojho života.

Je pozvaný k sestričkám slúžiť rannú sv. omšu a kázať. Počas rozdávania ,sv. prijímania sa zrazu zastaví, jeho ruka sa trasie: V sestre, ktorá od neho prijíma Eucharistiu, spoznáva sestru z vízie.

Po omši si dá zavolať všetky rehoľníčky, ale tá, ktorú hľadá, nie je medzi nimi. „Sú to všetky sestry?“ pýta sa predstavenej. „Áno, všetky, vaša excelencia.“ –„A nechýba náhodou jedna?" – „Ach, áno“, odpovedá predstavená, „jedna stará sestrička, ktorá vykonáva najnižšie služby. Ihneď ju dám zavolať.“ Bola to tá, ktorú chcel biskup vidieť. Spýtal sa jej, či sa zvykne modliť zvláštne modlitby. „Excelencia“, odpovedala, „som len jednoduchá sestra, veľa neznamenám, ale svoje obety a modlitby chcem prinášať za kňazov a duchovné povolania.“ – „Potom ste to vy, komu vďačím za svoje povolanie...“

Áno, tichá modlitba jednej dobrej duše, veľkodušnosť mladého muža a Božia milosť spôsobili toto nádherné povolanie kňaza a biskupa. A tak sa to deje vždy: Boh - povolaný - a dobre sa modliaca duša...

 

Tajomstvo súdu

Koľko skomolenín evanjelia koluje, koľko karikatúr Boha Otca a Krista už preniklo do našich uší a sŕdc! V kostolnýchpiesňach Božia Matka zadržiava trestajúcu ruku svojho syna, ako by bola milosrdnejšia než sám Kristus. Inokedy milosrdný a milujúci Pán Ježiš musí uzmierovať rozhnevaného či urazeného Otca, a ten sa neuspokojí s málom: chce vidieť krv svojho Syna, aby sa utíšil jeho spravodlivý hnev.

Kedy sa už konečne zahľadíme na obraz Otca, ako nám ho vykreslil jediný, kto ho pozná, kto ho naozaj videl, kto ho ustavične vidí tvárou v tvár! Otcova láska je ako slnko, čo žiari na dobrých aj zlých, jeho milosrdenstvo je ako životodarný dážď, ktorý si nevyberá, kam padá...

My sme však zvyknutí, že pani učiteľka v škole mala rada tých dobrých, na výtržníkov sa hnevala, a keby mohla, tak by ich azda namieste aj roztrhla. A niekedy aj rodičia v nás zanechávajú hlboký dojem, že lásku si treba zaslúžiť - a dá sa o ňu veľmi ľahko prísť...

Ježiš nám však rozprával o nepochopiteľnej Božej láske, celkom inej, ako je tá ľudská. „Vždy je to nakoniec otec, kto viac plače.“

A keby nebolo nezmyselné tvrdiť, že Boh prejavuje svoju lásku k jednému viac ako k druhému, museli by sme povedať, že Božia láska je väčšia k hriešnikovi ako k takzvanému spravodlivému: pastier v evanjeliu predsa zanechal celé stádo, aby hľadal a vyslobodil z tŕnia stratenú ovečku, a v nebi má byť väčšia radosť nad jedným hriešnikom, čo koná pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými.

Až raz skutočne pochopíme, ako to vlastne je, nejedna tvár sa rozžiari...

Kateřina Lachmanová,“O milosrdenstve“

PrílohaVeľkosť
FARNÍK 26_07_2020.pdf384.76 KB
FARNÍK 19_07_2020.pdf410.59 KB
FARNÍK 12_07_2020.pdf355.52 KB
FARNÍK 05_07_2020.pdf495.42 KB
Základné modlitby a pravdy.pdf190.13 KB
Súhrn najdôležitejších otázok.pdf191.48 KB